Štadión pod hradom: Oslava tuposti

Po mesiacoch počúvania prázdnych politických fráz nášho primátora mám skutočne dosť servilných rečí a tupého opakovania „názorov“ primátora Hattasa, ktoré sa šíria v diskusiách ako mor bez štipky kritického myslenia. Je zarážajúce, ako sa dokáže časť inteligentnej verejnosti bez akéhokoľvek zdravého rozumu pasívne stotožniť s konceptom, ktorý ignoruje architektonickú integritu nášho mesta a hazarduje s jeho rozpočtom.Preto som sa rozhodol skoncovať s touto „stádovitosťou“. Odmietam sa opäť potichu pozerať na to, ako sa bezduchý marketing predáva ako nejaký lacný pokrok. Nasledujúca  kritika je určená všetkým, ktorí veria, že slepé nasledovanie politických sľubov je v poriadku bez toho, aby si vyžiadali reálne fakty, dopravné štúdie alebo finančné garancie. Končím s uhladenou debatou – nastal čas na tvrdé fakty. Reagujem na článok My Nitra, v ktorom Hattas - primátor mesta Nitra opisuje veci s ktorými absolútne vnútorne nesúhlasím, nie z princípu, ale dvíha mi tlak absurdita, ktorú servíruje ako múdrosť. 

Hrať na city storočnou tradíciou hokeja a generáciami vyrastajúcimi pod hradom je lacný politický trik. Nostalgia nie je územný plán. To, že sa pod hradom hral hokej v minulom storočí, kedy bola hustota dopravy a požiadavky na ochranu pamiatok úplne inde, nijako neospravedlňuje natlačenie masívnej modernej arény do tejto citlivej zóny dnes. Identita mesta sa nechráni tým, že premeníme jeho historické srdce na betónové parkovisko a hlučnú zónu. Sľubovať, že nová aréna bude slúžiť hokeju, kultúre, kongresom aj výstavám pod hradom, je logistická utópia. Kongresový turizmus a veľké výstavy vyžadujú bezprostredné napojenie na diaľničnú sieť, obrovské kapacity parkovísk a hotelové zázemie – nič z toho v tesnej blízkosti hradu nie je a z priestorových dôvodov ani nemôže vzniknúť. Výsledkom bude predražený hybrid, ktorý nebude poriadne plniť ani jednu z týchto funkcií.

Tvrdiť, že nová aréna je „investíciou do kvality života obyvateľov“, je v priamom rozpore s realitou. Pre ľudí žijúcich v okolí to prinesie len svetelný smog, permanentný hluk, odpad a dopravný kolaps počas každého väčšieho podujatia. Skutočnou investíciou do kvality života v historickom centre mesta by bolo zachovanie zelene a vytvorenie oddychovej parkovej zóny, nie stavba masívnej komerčnej haly. Ak súčasný štadión dosluhuje, riešením je jeho citlivá rekonštrukcia, nie bezhlavé budovanie gigantickej novostavby na najmenej vhodnom mieste v meste! Som nesmierne rád, že rovnaký názor verejne prezentuje aj ikona nitrianskeho hokeja Jozef Stümpel a nie len on. Poznám veľa známych osobností, ktorí odmietajú miesto výstavby pod hradom rovnako, avšak sú radšej ticho, aby si nepohnevali vzácne kontakty v politike, či časť verejnosti. Ja sa za svoj názor nehanbím a keď raz je niečo zlé, nemôžeme sa báť pomenovať pravdu.

Pred tým ako budete čítať ďalej, bude vhodné prečítať si článok s odpoveďami na otázky pre primátora, na ktoré reagujem nižšie: 

Architektonická súťaž ako zastierka pred voľbami 

Architektonická súťaž je len drahým PR nástrojom, ktorý má dodať projektu auru odbornosti a nevyhnutnosti. Mať tridsaťdeväť ateliérov a vybrať piatich finalistov nezmení základný fakt: žiadny, ani ten najlepší architekt na svete, nedokáže vyriešiť nevhodne zvolenú lokalitu. Mesto sa snaží legitimovať výstavbu arény v historickom jadre „prestížou“ medzinárodnej súťaže. Je to vizuálny marketing, ktorým sa primátor snaží prekryť fakt, že o najvhodnejšom mieste pre takúto stavbu sa nikdy seriózne a odborne nediskutovalo. Kým architekti kreslia vizualizácie, o ktoré mesto žiada, nitriansky daňový poplatník platí za procesy, ktoré v konečnom dôsledku vedú k výstavbe na mieste, ktoré je pre dopravu a pamiatkovú ochranu nočnou morou. Aj „najkrajší“ architektonický návrh bude v tejto lokalite stále len hybridným monštrom v historickom kontexte. Architektúra nie je len o tom, ako budova vyzerá na papieri, ale o tom, ako funguje v prostredí, a aréna v centre pod hradom zlyháva už na svojej základnej funkcii – byť dostupná bez dopravného kolapsu. V skratke, architektonická súťaž je len drahý „make-up“ pre projekt, ktorý má od začiatku vážne diagnostické problémy v logistike a urbanizme. 

Transparentnosť "na Hattasa"

Z 39 prihlásených tímov mesto ukázalo len päť vyvolených. Zvyšných 34 ateliérov a ich ideové prístupy zostali pred verejnosťou skryté. Transparentný proces vyžaduje predstavenie všetkých alternatív, nie iba selektívny výber, ktorý sa hodí marketingu radnice. Ide o stavbu slúžiacu všetkým, financovanú z vrecák ľudí, nie politikov.  V prípade ich zlých rozhodnutí budeme totiž trpieť všetci. Aj tí ešte nenarodení.  Anonymná porota a utajené kritériá...to kde sme? Kto presne rozhodoval o osude tohto územia? Aké bolo zloženie poroty, kto ich nominoval a podľa akého bodovacieho kľúča vybrali finalistov? Bez zverejnenia mien porotcov, zápisníc z ich rozhodovania a podrobných hodnotiacich hárkov je celá súťaž len uzavretou hrou bez možnosti verejnej kontroly. A môžeme pokračovať...Koľko táto súťaž doteraz stála daňových poplatníkov a aké finančné odmeny sú zazmluvnené pre päť postupujúcich ateliérov za vypracovanie konkrétnych návrhov? Skutočne transparentný primátor zverejňuje presné rozpočty, náklady a zmluvy hneď na začiatku, a nie až po tom, čo sú peniaze z mestskej kasy minuté. Alebo si naozaj myslíte, že vám ateliér bude kresliť projekty zadarmenko? 

Poďme si teda "rozobrať Hattasove odpovede na položené otázky. Primátorova argumentácia k umiestneniu arény pod hradom je vystavaná na manipulácii a ignorovaní reality. Tvrdenie, že „naši predchodcovia vedeli, prečo štadión umiestnili sem“, je len emocionálnou vatou pre občanov. Pred 60 rokmi bola hustota dopravy, nároky na ochranu pamiatok a environmentálne normy úplne inde. To, že sa tam pred desaťročiami postavila stavba, neospravedlňuje zničenie tohto priestoru novou, masívnou arénou dnes. Tradícia nemá byť rukojemníkom hlúpej urbanistickej vízie – práve naopak, tradíciu treba chrániť pred „modernou betónovou inváziou“. Navyše už vtedy naši predkovia mali odvahu postaviť štadión pre 3000 - 4000 ľudí, ktorá zďaleka prevyšovala návštevnosť. A dnes sa bojíme postaviť 8000 halu pre tretie najväčšie mesto na Slovensku, kam sa upierajú všetky oči klubov ako sa robí hokej.

Primátor ďalej zahmlieva fakty, keď porovnáva Nitru s Jihlavou alebo Brnom. Jihlava rekonštruuje existujúci areál v zastavanej ploche s inou mierkou, ale nikde v Jihlave nestojí v tesnom susedstve stavby národná kultúrna pamiatka a symbol krajiny, akým je Nitriansky hrad. Porovnávať zásah pod hradom s inými mestami je pokus o zlegalizovanie neobhájiteľného pomocou „vytrhnutých“ príkladov, ktoré ignorujú unikátnu citlivosť nášho historického jadra. Tiež tvrdí, že „moderné arény prinášajú lepšiu dostupnosť bez závislosti od áut“. Toto je v našich podmienkach čistá fantázia. A v realite každého, kto nie je večer čo večer zhúlený v Hide parku rozprávky starej matere. Tisíce návštevníkov neprídu pešo ani MHD z obvodu mesta, prídu autami. Zvlášť v zime, či daždi. Tváriť sa, že „záchytné parkovisko za riekou“ vyrieši dopravný nápor na historické centrum, je cynické klamstvo. Centrum Nitry a jeho úzke ulice nie je nafukovacie a každá väčšia akcia v tejto lokalite natrvalo paralyzuje dopravu v celom širšom okolí.  Lokalita pod hradom nie je vybraná „náhodne“, ale veľmi účelovo – tak, aby sa primátor mohol hrať na „moderného lídra“ v centre diania, aj keby to malo mesto dopravne a pamiatkovo zničiť, aby sa mohli nabaliť kamarátske firmy,  nejakí tí priatelia.. Nie je to návrat života do mesta, je to upchanie historického srdca mesta stavbou, ktorá tam nepatrí.

Hattasova odpoveď na otázku dopravy je postavená na kombinácii zbožných prianí a logistických nezmyslov. 

Primátor stavia dopravnú stratégiu na „možnom“ parkovisku na biskupských pozemkoch. To nie je riešenie, ale hazard. Mesto nemá pod kontrolou cudzie pozemky, na ktorých chce stavať, a teda nemá ani zaručenú kapacitu na odstavenie stoviek až tisícok áut. Sľubovať záchytné parkovisko, ktoré fakticky neexistuje, je len spôsob, ako odsunúť problém za rieku a tváriť sa, že v centre zmizol. Tvrdenie, že návštevníci sa po zaparkovaní za riekou presunú pešo cez lávku priamo do športovej zóny, je odtrhnuté od reálnych návykov vodičov. Lákadlom arény s kapacitou 5 500 – 7 000 miest sú aj starší ľudia, rodiny s deťmi či ľudia s obmedzenou mobilitou. Väčšina týchto návštevníkov bude hľadať parkovanie v priľahlých uliciach, čím sa doprava nevyhne centru, ale naopak, zablokuje obytné štvrte pod hradom.  Oháňať sa majstrovstvami Európy vo futbale do 21 rokov ako dôkazom „zvládnutia dopravy“ je účelová demagógia. Majstrovstvá boli jednorazové podujatie s iným časovým rozložením návštevnosti a inou logistikou dopravy.  Dokonca sme nehostili ani všetky mužstvá či finále. Aréna, ktorá má slúžiť kultúre, kongresom a pravidelným hokejovým zápasom, bude generovať dennú záťaž. Porovnávať špecifický športový turnaj s celoročnou prevádzkou multifunkčnej haly je neférové voči občanom, ktorí v okolí bývajú. Títo ľudia by sa nemali nechať opiť rožkom. 

Argument, že „podujatia sa nekonajú v pondelok ráno o 7:30“, je smiešny. Zápasy a koncerty sa v Nitre bežne konajú v čase podvečernej špičky, kedy sa obyvatelia vracajú z práce. Pridať 5 000 ľudí do už beztak kritických bodov nitrianskej dopravy (napríklad prístup k rieke a centru) znamená trvalý kolaps. Primátor neponúka dopravnú štúdiu, ale len „nádej“, že sa tam ľudia nejako pomestia. Nerozumiem ako mohli ľudia zvoliť do funkcie takéhoto diletanta. Celý dopravný plán je postavený na vode. A to doslova. Hattas sľubuje infraštruktúru, ktorú nemá, a očakáva od návštevníkov disciplínu, ktorú pri svojej „vzdialenosti“ od arény nebudú ochotní akceptovať. Je to recept na dopravnú katastrofu v historickom srdci mesta. Nikto však nepočíta s tým že stavať a stavať v blízkosti rieky a hydrocentraly je v prípade povodní čistá katastrofa. Je tu však ešte silnejší argument prečo nie pod hradom. Ale k tomu sa dostanem ešte neskôr...

Kapacita haly a Hattasove saltá mortále 

Primátor sám v článku priznáva, že súčasný štadión sa vypredá len pri „časti najväčších zápasov“. Týmto v podstate potvrdzuje, že výstavba novej, nákladnej arény pre 5 500 ľudí je ekonomický hazard. Ak nitriansky trh dlhodobo nenaplní na maximum ani súčasný štadión, (vieme, že by to dokázal, držme sa ale primatorových "mudrostí"), aký je logický dôvod investovať desiatky miliónov eur do väčšej haly, ktorej prevádzkové náklady budú násobne vyššie? Je to priznanie, že projekt nie je o dopyte, ale o politickej túžbe po „novom nitrianskom pomníku“. Hattas sa vyviňuje z „megalománie“, no zabúda dodať, že multifunkčná hala pre 5 500 až 7 000 ľudí je v podmienkach Nitry stále masívna stavba. „Udržateľnosť“ v tomto prípade nie je len o počte ľudí na hokeji, ale o celoročnej prevádzke. Kde presne plánuje mesto generovať zisk na to, aby hala neskončila ako čierna diera na peniaze daňových poplatníkov? Bez jasného biznis plánu je to len ďalšie prázdne slovo.

Argument, že kapacita pri koncertoch bude až 7 000 miest, je len úbohá snaha o zakrytie pravdy. Nitra nemá ambíciu ani zázemie stať sa celoštátnym centrom veľkých koncertných hál (tie sú prioritou Bratislavy či Košíc). Primátor sa snaží projekt nafúknuť o „kultúrne podujatia“ len preto, aby hala pôsobila ako celospoločenský prínos, hoci realita bude zrejme obmedzená na regionálne hokejové zápasy, ktoré (ako sám priznal) plnú halu nezaplnia. Ibažeby sa stavalo v okrajovej časti mesta s novou vybudovaniu infraštruktúrou, vtedy sa o tom môžeme baviť...Porovnávať Nitru s Bratislavou alebo Košicami je absolútne nepatričné. Tieto mestá sú demograficky aj ekonomicky úplne inde a ich arény slúžia úplne inému okruhu potenciálnych návštevníkov. Používať „skúsenosti“ iných miest na ospravedlnenie kapacity v Nitre je opäť ďalší pokus o zakrytie faktu, že mesto nemá vlastnú analýzu, ktorá by preukázala reálnu potrebu takejto kapacity práve v danej lokalite.

Celá argumentácia o kapacite je len snaha o zmiernenie oprávnenej kritiky obrovských nákladov. Ak je kapacita 5 500 „optimálna“, prečo sa radšej nezamerajú na modernizáciu existujúceho štadióna s podobnou kapacitou, namiesto výstavby úplne novej budovy na najmenej vhodnom mieste v meste? Stačí posunúť steny a zväčšiť zimák o 2500 sedadiel. Som si istý, že to vyjde lacnejšie. Je to klasická „Hattasova taktika“: najskôr navrhnúť drahý a problémový projekt a potom sa tváriť, že jeho „zmenšenie“ je vlastne úspora a veľký úspech jeho ľudí. 

Slová primátora k osudu starého štadióna je plná logistických a finančných rizík. Nazýva to „etapová výstavba“. Predstava „etapovej výstavby“ v tesnom susedstve historického centra a hradného kopca je čistou utópiou. Stavenisko takýchto rozmerov, ktoré vyžaduje masívne terénne úpravy, ťažkú techniku, neustály pohyb nákladných vozidiel a stavebný ruch, bude roky paralýzovať celý športový areál a priľahlé historické zóny. Sľub, že štadión zostane počas toho všetkého „funkčný“, je prinajlepšom naivný a prinajhoršom zavádzajúci – hokejový život v takýchto podmienkach bude skôr prežívaním v stavenisku. Primátor navrhuje, že stará hlavná plocha sa neskôr prebuduje na tréningové zázemie. To znamená, že mesto v skutočnosti nebuduje jednu arénu, ale fakticky realizuje dve nákladné prestavby v tesnom závese za sebou. Prečo mesto nevyužije prostriedky na modernizáciu súčasného štadióna, ak má neskôr aj tak slúžiť mládeži?

Táto „stratégia“ je len spôsob, ako zdôvodniť výstavbu novej arény pod hradom, hoci je to z hľadiska nákladov na údržbu dvoch objektov neefektívne a dlhodobo drahé. Tvrdenie, že cieľom je „výrazne posilniť celý športový areál“, je v rozpore s faktom, že lokalita pod hradom má svoje kapacitné limity. Nahustenie dvoch štadiónov, masívnych tribún a parkovísk na tak malý priestor v historickom kontexte len prehĺbi dopravný kolaps a naruší vizuálnu integritu hradného kopca. Namiesto citlivej revitalizácie sa primátor snaží z tejto zóny urobiť „betónový bunker“, ktorý bude slúžiť výhradne športu za cenu úplnej straty úžitkovej hodnoty tohto miesta pre zvyšok obyvateľov mesta (oddych, rekreácia, historické prostredie). Nezabúdajme, že o pár desiatok metrov je futbalový štadión najväčšej futbalovej akadémie na Slovensku. Aréna má stáť na miestach, kde sú v súčasnosti vedľajšie tréningové futbalové ihriská!

Hattasova vízia „športovo-spoločenskej štvrte“ pod hradom je urbanistický nezmysel ospievaný kvetnatými frázami o „kvalite verejných priestorov“.  Jeho pojmy ako „verejné priestory“ a „pešie prepojenia“ používa zámerne na to, aby obhájil zastavanie posledných voľných plôch v historickom jadre. V skutočnosti tu nejde o tvorbu verejných priestorov pre občanov, tie tam sú aj bez ďalšieho zásahu , ale o „vytvorenie zázemia“ pre komerčný objekt. Premeniť zónu pod hradom na „športovú štvrť“ znamená definitívne zabetónovanie lokality, ktorá by mala byť súčasťou hradnej oddychovej zóny, nie jej dopravným a akustickým príveskom s parkoviskami. Sľubovať, že štvrť bude „fungovať počas zápasov aj mimo nich“, to je čo? Okolitý blúzky park Sihoť, s kúpaliskom a spolu s hradným kopcom dokonale slúži ľuďom, stačí ho len efektívnejšie využívať. Viete, nazvať masívnu multifunkčnú arénu „prirodzenou súčasťou mesta“ v tesnom susedstve historického hradného kopca je vrchol anafabetizmu a nulovom poňatí o historickej hodnote územia. Aréna je svojou povahou, objemom a logistikou „izolovaným objektom“ z povahy veci – vyžaduje stálu servis službu, možno oplotenia, kamerové systémy, svetelné zdroje stovky metrov kabeláže pod zemou, turnikety, odlišný režim dopravy a špecifickú bezpečnosť, systém odpadu. Snažiť sa ju vydávať za „prirodzenú súčasť miesta“ nemôže žiaden súdny človek, pretože táto stavba úplne zmení charakter a mierku historického prostredia, ktoré by si zaslúžilo citlivú revitalizáciu, nie „športovú štvrť“ postavenú na základoch betónu a predpokladaných dopravných problémov. Skutočná kvalita života a verejný priestor v centre sa budujú inak – kultiváciou toho, čo máme, nie masívnou zástavbou v pamiatkovej zóne.

Hattasova odpoveď na otázku financovania stavia mesto do roly rukojemníka vlastných ambícií. Priznáva, že mesto nemá ambíciu financovať projekt samo, pričom ako hlavný pilier uvádza štát. V skutočnosti však mesto nemá jediný záväzný prísľub či garanciu. Začať proces, ktorý stojí státisíce eur (architektonické súťaže, dokumentácia), bez ujasnených zdrojov na samotnú výstavbu je nezodpovedný hazard s verejnými peniazmi. Ak štát „prirodzeným partnerom“ nebude, Nitra ostane s predraženým papierovým projektom a dierou v rozpočte. Argument, že „bez konkrétneho projektu nie je možné viesť seriózne rokovania“, je len taktické zdržiavanie. Mesto sa púšťa do drahých fáz projektu pod zámienkou, že „až potom“ sa budú hľadať peniaze. Je to zvrátený postup: najprv vyprodukujeme drahý projekt, ktorého sa nebudeme chcieť vzdať, a potom budeme pod tlakom hľadať financie. Mesto tak fakticky stráca vyjednávaciu silu a stáva sa závislým od akéhokoľvek „partnera“, ktorý príde, hoci aj za nevýhodných podmienok. Označenie projektu za „strategickú športovú infraštruktúru pre celý región“ sa primátor snaží získať peniaze od kraja a štátu. Takéto označenie však automaticky neznamená, že štát bude ochotný zaplatiť výstavbu haly v nitrianskom historickom centre. K slovu sa dostanú aj pamiatkári. Primátor predáva regionálny význam stavby, ktorá je však v prvom rade lokálnym problémom Nitry.

Kto nesie riziko?

Primátor sa úspešne vyhol kľúčovej otázke: Čo ak financovanie z ostatných zdrojov nepríde? Aký je „plán B“? Mesto nemá odpoveď. Tento projekt je stavaný na predpoklade, že sa niekto iný (kraj, štát, zväzy) „poskladá“ na víziu vedenia mesta. Ak sa tak nestane, jediným, kto ponesie náklady – od projektovania až po prípadnú výstavbu z mestských úverov – bude občan Nitry.

Primátorovo zdôvodňovanie náročnosti času je len maskovaním zlého manažmentu. „Postupovať krok za krokom“ v jeho podaní znamená totiž len míňať státisíce eur na vizualizácie a projekty bez toho, aby mal akúkoľvek garanciu, že na samotnú výstavbu budú peniaze. Tento „štandardný postup“ je v skutočnosti hazardom. Najprv projekt, potom peniaze... Mesto robí drahú prípravu bez reálneho finančného krytia. Ak štát dotáciu nedá, vyhodené peniaze za papiere nezíska nikto späť. Skrátka projektu chýba stále finančný garant! Problém si vyrábame sami. Hattas sa sťažuje na dlhé povoľovacie procesy, no sám si vybral najťažšiu možnú lokalitu (pod hradom), ktorá je z hľadiska archeológie a pamiatkovej ochrany priamou cestou k extrémne drahým a zdĺhavým prieťahom. Dĺžka trvania nie je dôkazom kvality, ale dôkazom nezvládnutej koncepcie. Primátor ťahá projekt na dlhé roky len preto, aby udržal svoju „víziu“ pri živote, bez ohľadu na to, koľko to bude Nitranov stáť. Prečo to v Čechách ide do poldruha roka? No pretože majú finančné garancie presne vyčlenené na všetko čo potrebujú. 

 Primátorovo tvrdenie, že hľadá „najlepšie riešenie“, vpodstate nekoncepčné experimentovanie s verejnými peniazmi. Súťaž nerieši podstatu. Architektonická súťaž síce prinesie vizuálne zaujímavý návrh, ale nedokáže odstrániť "vrodené" chyby zvolenej lokality. Žiadny „víťazný návrh“ nevyrieši dopravný kolaps v úzkych uličkách pod hradom ani archeologické komplikácie, ktoré predražia výstavbu o milióny eur, ak by k nim došlo. Primátorovi „pripravení architekti“ namiesto pripravených financií...Je zarážajúce, že mesto má „architektov pripravených v procese“, ale nemá pripravený žiadny reálny finančný plán či garanciu štátnej dotácie. Míňať zdroje na hľadanie „najlepšieho riešenia“ na mieste, ktoré je pre takúto stavbu urbanisticky nevhodné, je ako vyberať najkrajší oblek pre niekoho, kto nemá na lístok na autobus. Mesto v skutočnosti nehľadá najlepšie riešenie pre Nitru, ale najlepšiu vizualizáciu, ktorá by „predala“ tento projekt poslancom a verejnosti. Namiesto hľadania zhody na mieste, ktoré je pre mesto dlhodobo únosné, sa primátor zameral na architektonický marketing, ktorý má jediný cieľ - vyvolať dojem, že projekt je už nezvratný.

Architektonická súťaž v tejto podobe nie je cestou k rozvoju mesta, ale drahým nástrojom na legitimizáciu projektu, ktorý Nitra na danom mieste nepotrebuje. Historické centrum Nitry je mimoriadne citlivá archeologická a pamiatková zóna svetového významu. Jihlavu alebo Brno nemožno prirovnávať k Nitre, pretože ich „stredové“ štadióny nie sú v tesnej blízkosti národnej kultúrnej pamiatky (hradu). Je to pokus o „zlegalizovanie“ nevhodného zásahu do krajiny odvolávkou na iné mestá, ktoré majú úplne inú vnútornú štruktúru.

Ak by sa nová aréna stavala na okraji mesta s priamym napojením na diaľnicu, situácia by sa kardinálne zmenila v každom z kľúčových bodov, ktoré som kritizoval.

1. Koniec dopravného chaosu:

Výstavba pri diaľničnom privádzači by eliminovala nutnosť komplikovaných záchytných parkovísk a peších presunov cez lávky. Doprava by sa priamo „vyliala“ z diaľnice k aréne a späť, čím by historické centrum Nitry ostalo ušetrené nárazového náporu tisícok áut. Obyvatelia centra by nepocítili žiadne obmedzenia a plynulosť mestskej dopravy by zostala zachovaná.

2. Ochrana kultúrneho dedičstva:

Lokalita pod hradom by ostala nedotknutá ako zóna pre oddych a turizmus. Zmizlo by riziko ničenia vzácnych budúcich archeologických nálezísk a vizuálna dominanta Nitrianskeho hradu by nebola devalvovaná moderným „betónovým kolosom“. Priestor pod hradom by sa tak mohol prirodzene vyvíjať ako parková a rekreačná oblasť, čo je pre historické mesto oveľa vyššia pridaná hodnota.

3. Ekonomická a technická efektivita:

Výstavba na „zelenej lúke“ pri diaľnici je z hľadiska inžinierskych sietí, základových pomerov a logistiky násobne lacnejšia a rýchlejšia než v historickom kontexte. Mesto by sa vyhlo extrémnym nákladom na výskum a sanáciu stiesnených pomerov. Projekt by bol „reálne postaviteľný“ a finančne predvídateľný, čo by výrazne zvýšilo šance na získanie štátnej podpory.

4. Skutočná multifunkčnosť:

Aréna na periférii by sa stala skutočným regionálnym uzlom. Vďaka napojeniu na diaľničnú sieť by bola dostupná nielen pre Nitranov, ale aj pre návštevníkov z celého kraja (Trnava, Zvolen, Bratislava, juh...) Iba takáto poloha umožňuje prevádzkovať arénu ako živý kongresový a kultúrny stánok pre tisíce ľudí, ktorí by inak do upchatého centra mesta za kultúrou s vysokou návštevnosťou ani neprišli. Presun arény na okraj mesta by zmenil nezmyselný megalomanský projekt na logické a funkčné riešenie. Primátor a všetci ktorí súhlasia s výstavbou pod hradom, však namiesto tejto racionálnej cesty zvolili cestu „vlastného pomníka“ v centre, čím odsúdil Nitru na roky zbytočných problémov, dopravných obmedzení a finančnej neistoty. Zmena lokality by znamenala, že aj v Nitre sa obyvatelia vyvíjajú smerom vpred. 

Autor: Mário Jarolím Šturdík, foto: archív MJS.

Text odráža osobný názor autora riadkov a nie je útokom na ľudí s iným názorom. Ak sa vám článok páčil, budem nesmierne rád za každé zdieľanie, aby sa dostal k čo najviac obyvateľom nášho mesta.