Temné tajomstvá a zabudnuté drámy medzivojnového mesta: Rozhovor s autorom knihy Panoptikum Starej Nitry - Rastislavom Janerlom

Nitra je jeho domov, milovník dejín a agentúrny riaditeľ v poisťovníctve Rastislav Janerla sa rozhodol tieto zapadnuté príbehy vytiahnuť z prachu archívov. Výsledkom jeho bádateľskej i literárnej práce je knižný debut Panoptikum Starej Nitry, ktorý ponúka autentický a mrazivý pohľad do kriminálneho podsvetia a pohnutých osudov ľudí 20. a 30. rokov minulého storočia.

O tom, ako sa pátralo po spisoch s podpisom prezidenta T. G. Masaryka, prečo socha na vojenskom cintoríne v Mlynárciach nie je tým, za čo ju väčšina pokladá, i o tom, čo všetko obnáša cesta nezávislého samovydavateľa, sa s autorom zhováral nitriansky fotograf a zakladateľ komunity Ortodoxní Nitrančani® Mário Jarolím Šturdík.

Ako a kedy vôbec vznikla myšlienka pustiť sa do písania takejto knihy? Čo vás priviedlo k medzivojnovým kriminálnym prípadom Nitry?

Odmalička bol mojím suverénne najobľúbenejším predmetom dejepis a história zostala mojou celoživotnou vášňou. Prvá Československá republika ma mimoriadne fascinuje – jej atmosféra, spoločenský prerod aj každodenný život. Samotný nápad prišiel veľmi spontánne. Určite v tom zohral rolu aj môj obľúbený televízny seriál Panoptikum Města pražského, ktorý mám nesmierne rád. Nebolo to tak, že by som mesiace špekuloval nad konceptom alebo osnovou. Od prvej chvíle som mal v hlave úplne jasno v dvoch veciach: že to budú skutočné kriminálne a dramatické prípady z Nitry a okolia a že kniha ponesie názov Panoptikum Starej Nitry.

V knihe pracujete s pôvodnými prameňmi a čitateľ v nej nájde aj unikátne archívne dokumenty. Jeden z nich nesie dokonca vlastnoručný podpis prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. O akú udalosť išlo?

Ide o mimoriadne tragický a u nás takmer neznámy prípad popravených vojakov vo Veľkom Lapáši. Títo muži boli bývalí talianski legionári. Mali však nešťastie na veliteľa – bol to nesmierne zbrklý, prchký človek, ktorý neprimerane prekročil svoje služobné právomoci. Za úplnú banalitu, údajnú simuláciu a sebapoškodzovanie, dal bez riadneho súdu popraviť troch vojakov a neskôr ďalších šiestich za to, že pri Vrábľoch vydrancovali vínnu pivnicu.

Ako do tohto brutálneho veliteľského excesu zasiahol samotný prezident republiky?

Keď sa celá záležitosť začala spätne prešetrovať ako nezákonné konanie veliteľa, kauza sa dostala až na najvyššie miesta do Prahy. Prezident Masaryk napokon zasiahol, udelil milosť, respektíve nariadil zastavenie trestného stíhania. Kvôli tomuto prípadu som intenzívne komunikoval s Vojenským historickým archívom v Prahe viac než dva mesiace. Podarilo sa mi získať kópiu originálneho spisu priamo s Masarykovým podpisom. Chcel som, aby čitatelia držali v rukách niečo hmatateľné a autentické – podpis prezidenta Masaryka predsa len nevidíme v každej regionálnej publikácii.

Zachovala sa po týchto vojakoch v regióne ešte nejaká hmotná spomienka?

Rastislav Janerla: Áno, vojaci sú dodnes pochovaní v spoločnom hrobe na cintoríne vo Veľkom Lapáši. Pred niekoľkými rokmi si ich pamiatku prišla uctiť dokonca aj oficiálna delegácia z Ministerstva obrany Českej republiky.

Pri spracovaní četníckej problematiky ste sa obrátili priamo na najvyššiu autoritu v Českej republike. Ako táto spolupráca prebiehala?

Keď som začínal, nabral som takú zdravú drzosť a oslovil som najväčšieho odborníka na četníctvo u našich susedov. Je ním plukovník vo výslužbe, policajný historik a spoluautor legendárneho televízneho seriálu Četnické humoresky, pán JUDr. Michal Dlouhý, Ph.D. On sám vydal desiatky odborných aj beletrizovaných kníh a mimochodom, dva z jeho príbehov sa odohrávajú priamo v Nitre.

Ako reagoval na to, že ho oslovil autor zo Slovenska s rukopisom o Nitre?

Reagoval mimoriadne ústretovo. Obratom mi odpísal a presne ma nasmeroval, do ktorých archívnych fondov sa mám ponoriť, najmä do fondu Krajského súdu. Keď som mal hotový text, poslal som mu rukopis na posúdenie. Napísal mi skvelú, vysoko odbornú recenziu. To bol pre mňa kľúčový moment, ktorý mi potvrdil, že moja práca má zmysel a reálnu hodnotu. Nedávno som mu s veľkou vďakou posielal podpísaný autorský výtlačok.

Prekvapilo ma, že ste sa nakoniec rozhodli ísť cestou samovydavateľa. Prečo ste nezvolili klasické vydavateľstvo?

Pôvodne som oslovil aj zabehnuté vydavateľstvá. No postupne som si uvedomil, že chcem mať nad celým procesom plnú kontrolu – od grafiky cez sadzbu až po distribúciu. Povedal som si, že pôjdem vlastnou cestou. Keby som vopred vedel, čo všetko ma na nej čaká, išiel by som do toho znova, pretože to bola úžasná škola života.

V čom vidíte najväčšiu výhodu tejto skúsenosti do budúcnosti?

Dalo mi to obrovskú prax, ktorú by som pri odovzdaní rukopisu vydavateľstvu nikdy nezískal. Pri písaní ďalších kníh presne viem, do čoho idem. Nemusím sa spoliehať na cudzie rozhodnutia, ale stojím na vlastných skúsenostiach. Dokonca sa na mňa nedávno obrátil jeden kamarát, ktorý napísal zbierku poviedok, a pravdepodobne mu pomôžem knihu vydať. Už pomaličky fungujem ako také malé nezávislé vydavateľstvo a rád kolegiálne podporím šikovných ľudí.

Mnohých rodených Nitrančanov zrejme šokuje príbeh viažuci sa k vojenskému cintorínu v Mlynárciach. Čo sa v skutočnosti skrýva za známou sochou vojaka?

To je presne jeden z momentov, kedy zostávajú zaskočení aj starí Nitrančania. Väčšina ľudí žije v presvedčení, že pieskovcová socha kľačiaceho vojaka na cintoríne v Mlynárciach od známeho sochára Júliusa Bártfaya je len bežným pamätníkom obetiam prvej svetovej vojny. V skutočnosti je však jej pozadie oveľa dramatickejšie a osobnejšie.

Aké tajomstvo sa teda za týmto pamätníkom skrýva?

V medzivojnovom období pôsobil v nitrianskych kasárňach – na mieste, kde dnes stojí mestská tržnica – poľný kurát, teda vojenský kňaz. V roku 1923 sa dostal do ostrého a vyhroteného sporu s vtedajším ľudáckym táborom a kruhmi okolo biskupského tajomníka Jozefa Tisa, ktorý v tom čase vyučoval na miestnom gymnáziu. Tlak, intrigy a polená hádzané pod nohy boli také neznesiteľné, že tento kňaz neuniesol psychickú ťarchu situácie a priamo na cintoríne v Mlynárciach spáchal samovraždu zastrelením. Práve na jeho pamiatku bola neskôr vztýčená táto pieskovcová socha.

V knihe má tento príbeh veľmi priliehavý názov. Čím vás tento ľudský osud tak silno zasiahol?

V knihe sa volá Tŕň v ľudáckom oku. Pre mňa osobne to bol jeden z emočne najsilnejších momentov celého bádania. Predstavte si vnútorný boj hlboko veriaceho, vysväteného človeka, pre ktorého je samovražda najťažším hriechom, no on radšej volil dobrovoľný odchod zo sveta, než by ustúpil zo svojej pravdy a mravných zásad. Pátral som po obci v Sliezsku či na Morave, odkiaľ pochádzal, a kontaktoval som aj tamojší obecný úrad, či sa po ňom nezachovala nejaká pamäť, hoci zatiaľ bez odpovede. Verím, že aj vďaka knihe sa o jeho pohnutom osude dozvie širšia verejnosť.

Ako dlho vám trvalo samotné písanie od prvých riadkov až po finálny rukopis?

Mal som jednu veľkú výhodu oproti autorom čistej beletrie – nemusel som vymýšľať dejové zvraty ani zápletky, pretože tie napísal sám život. Písať som začal koncom minulého roka, niekedy v decembri, a text bol hotový v máji. Čistý čas intenzívneho písania bol teda približne päť až šesť mesiacov.

Ako na vašu literárnu tvorbu a ponorenie sa do kriminálnych spisov reagovala rodina?

Musím vyzdvihnúť moju manželku, ktorá ma nesmierne a neúnavne podporuje. Navyše je rodená Nitrančanka, takže k týmto témam má prirodzený vzťah. Keď o knihe vyšiel článok v tlači, prečítala si ho jedna 86-ročná pani a tá si na jeden zo spomínaných prípadov dokonca osobne pamätala z rozprávania svojho otca.

O ktorý konkrétny prípad išlo?

Išlo o kauzu úmyselne zapáleného domu. Tá pani presne poznala a identifikovala miesto, kde sa táto tragédia kedysi stala. Takéto momenty, keď sa história z knihy priamo prepojí so živou pamäťou pamätníkov a rodín, sú pre autora tou najkrajšou odmenou.

Zvolili ste formu pútavých poviedok. Do akej miery sa držíte prísnych faktov a kde už dostala priestor vaša autorská fantázia?

Každý príbeh je striktne postavený na reálnych základoch. Dátumy, mená, lokality a súdne rozsudky sú stopercentne faktografické. Nechcel som však vytvoriť suchý akademický súpis správ, ale vtiahnuť čitateľa priamo do deja. Musel som sa teda vžiť do mentality tých ľudí, predstaviť si, ako uvažovali a čo prežívali.

Z čoho ste čerpali pri rekonštrukcii atmosféry a myslenia vtedajších ľudí?

O mnohých týchto kauzách písala dobová tlač po celej republike vrátane pražských Lidových novín. Každé noviny priniesli trochu iný pohľad, iné svedectvo či detail. Tieto rôznorodé črepy som skladal dokopy. Spôsob myslenia ľudí v 20. a 30. rokoch bol diametrálne odlišný od dnešného – žili v iných sociálnych pomeroch, podliehali iným existenčným tlakom a to všetko sa muselo premietnuť aj do ich konania a dialógov.

Ktorý kriminálny prípad z knihy by ste označili za vôbec najkrutejší a najbrutálnejší?

Jednoznačne prípad vraha Bereša. To bola beštiálna záležitosť, pri ktorej aj mne pri štúdiu spisov behal mráz po chrbte. Išlo o notorického alkoholika, ktorý dlhodobo surovo týral svoju manželku. Pochádzali z Drážoviec a neskôr sa presťahovali do Hrnčiaroviec. Boli to nesmierne chudobné pomery – v jednej jedinej skromnej izbe sa tiesnilo sedem ľudí.

Čo bolo hlavným motívom tohto hrozného činu?

Bereš sa zahľadel do inej ženy. Keďže rodina mu stála v ceste k novému životu, rozhodol sa jej zbaviť tým najohavnejším spôsobom – v noci dom zamkol a podpálil ho, zatiaľ čo všetci vnútri spali. V spise sú autentické výpovede svedkov a četnícke hlásenia. Najviac ma zasiahla výpoveď jeho malej, len šesťročnej dcérky, ktorá zázrakom prežila. Vypovedala, že sa počas požiaru prebudila, a keď otec zbadal, že nespí, ovalil ju palicou po hlave. Sú to drastické fakty, no v knihe majú svoje miesto, pretože odhaľujú skutočnú temnotu tej doby. Bereš bol za tento čin odsúdený a popravený.

Je dôležité ukazovať aj takéto surové prípady, aby dnešný čitateľ nestrácal zmysel pre realitu v porovnaní s vymysleným televíznym násilím?

Určite áno. Dnes ľudia pozerajú filmy alebo hrajú hry na počítači, kde sa strieľa a postavy padajú ako figúrky bez hlbšieho prežívania. Tu však hovoríme o reálnych ľudských životoch, o skutočnom utrpení a nesmiernej bolesti. Prvá republika je dnes v očiach mnohých zidealizovaná, no diali sa v nej rovnako strašné veci ako pred tisíc rokmi či dnes. Ľudská podstata a jej temné stránky zostávajú nemenné.

Keď si zosumarizujete všetky spracované prípady, aké motívy zločinov sa vtedajšou Nitrou prelínali najčastejšie?

V drvivej väčšine išlo o večné motívy: peniaze, majetkové spory, milostné vzťahy a chorobnú žiarlivosť. Zaujímavým dobovým fenoménom prvej republiky boli napríklad začínajúce poistné podvody. Ľudia zistili, že majetok sa dá poistiť, a tak začali zámerne podpaľovať vlastné nehnuteľnosti, aby získali poistné plnenie. V knihe spomínam aj úsmevnejší prípad z Drážoviec z 30. rokov, kde vyšetrovanie série záhadných požiarov odhalilo dedinského podpaľača s príznačným menom Fabián Nitriansky.

Obsahuje kniha výlučne kriminálne delikty, alebo v nej čitateľ nájde aj iný typ príbehov?

Nechcel som, aby kniha pôsobila len ako súpis násilia. Posledný prípad z Martinskej doliny opisuje záhadnú smrť rodiny stredoškolského profesora. Pôvodné podozrenie na brutálny kriminálny čin sa napokon vyšetrovaním vyvrátilo – ukázalo sa, že išlo o obrovské nešťastie a otravu oxidom uhoľnatým. Týmto príbehom som chcel ukázať, že nie za každou tragédiou treba hľadať úmyselné ľudské zlo, občas zasiahne neúprosný osud.

Vy sám profesijne pôsobíte v úplne inej sfére. Ako sa človek z poisťovníctva dostane k literárnej tvorbe a práci s archívmi?

Pracujem ako agentúrny riaditeľ v poisťovníctve, no k písaniu a umeniu som mal blízko odjakživa. Počas vysokoškolských štúdií som pôsobil v autorskom divadelnom súbore, kde sme si sami písali scenáre a hry. Už dlhé roky sa venujem aj kaligrafii a historickému písmu, takže precízna práca s textom a listinami je pre mňa prirodzenou záľubou a formou mentálneho oddychu.

Kniha má 132 strán, vyšla v mäkkej väzbe a predávate si ju prostredníctvom vlastného webu. Aké sú prvé reakcie čitateľov?

Zvolil som praktický formát, ktorý si človek môže vziať do vlaku, na kúpalisko či na dovolenku. Reakcie sú fantastické a záujem o lokálnu históriu v štýle true crime ma veľmi milo prekvapil. S mnohými čitateľmi komunikujem osobne a je úžasné sledovať, ako kniha v ľuďoch prebúdza záujem o minulosť vlastného mesta.

Môžu sa čitatelia a priaznivci starej Nitry tešiť na pokračovanie?

Jednoznačne. Po vydaní knihy sa mi začali ozývať zberatelia, pamätníci i rodáci a posielajú mi ďalšie dobové fotografie, dokumenty a zabudnuté námety. V pokračovaní by som rád priniesol ešte viac autentických obrazových materiálov a kópií dobových novinových článkov. Nitrianska história ukrýva nevyčerpateľné množstvo dramatických osudov, ktoré si zaslúžia byť vyrozprávané.

Dňa 27.8. sa uskutočnila beseda s autorom a jeho hosťami a kniha bola krstom uvedená do života. 

Fotogalériu z tohoto podujatia prinesieme už čoskoro.

Text a foto: Mário Jarolím Šturdík