Ako mi zmeškané vlaky zmenili pohľad na zlatú generáciu

Chvíľu som váhal, či ho osloviť. Zaujímalo ma, čo číta, ale zároveň som sa kochal tým pokojom, s akým obracal stránky. Nakoniec zvedavosť zvíťazila.

"Prepáčte, čo čítate?" opýtal som sa.

"Memento mori od Muriela Sparka," odpovedal s úsmevom. "Vy asi čítate len na mobile, či?"

Nebol to útok, skôr zvedavosť. Začali sme sa rozprávať. Dozvedel som sa, že je päťdesiatjedenročný bývalý pedagóg, že učil históriu dvadsaťpäť rokov, ale nedávno odišiel zo školstva. Čaká na syna, ktorý má prísť nočným vlakom z Maďarska - aj jeho vlak má meškanie.

"Prečo ste prestali učiť?" spýtal som sa zvedavo.

"Stratil som už dôveru v súčasný školský systém a aj nádej, že sa to v krátkej dobe zmení," odpovedal smutne. "Paradoxne, po páde komunizmu sme sa dostali pod diktatúru plytkých hodnôt Západu. Chaos a nesystémovosť v školstve sa odzrkadľuje s príchodom demokracie na zmätených žiakoch."

"Čo konkrétne vám vadí?"

"Chýba spolupráca rodiny a školy, ktorá kedysi tvorila so štátom spoločné ciele v systéme. Ak nie sú v systéme spoločné ciele, všetky rezorty to vedie k individualizmu a ten spôsobuje častý nesúlad v komunikácii a aj v spolupráci. Kde nie je súlad, vzniká chaos a anarchia."

"Ale to predsa môže byť aj pozitívne?"

"Takýto chaos môžete alibisticky nazvať demokraciou a jednoduchší človek vám aj ochotne prikývne - ó aké pokrokové a slobodné, dávate priestor na rozvoj individualít, ale zakrátko sa vám táto nejednotnosť cieľov spoločnosti bez nutnej spolupráce zákonite rozpadne."

"A preto ste sa rozhodli odísť?"

"Svoje najlepšie schopnosti som študentom už odovzdal. Odmietam ďalej plytvať svojou energiou hodnotami, ktoré systém nedokáže využívať k prospechu tých, ktorí to potrebujú - našim potomkom tak, ako si zaslúžia. Rozhodol som sa začať niečo nové - venovať viac pozornosti sebe, rozvoju ducha, vrátiť sa k dávnej záľube vo fotografii."

"Viete," povedal a vytiahol z peňaženky starú čiernobielu fotografiu, trochu rozmazanú a na okrajoch už žltú, "toto som ja v pätnástich rokoch s mojím otcom. Prvý deň nástupu na strednú školu, september 1989. Vtedy sme netušili, že o pár mesiacov sa zmení celý svet."

Na fotke bol vysoký hrdý muž a malý chlapec s veľkými očami a neposlušnými kučeravými vlasmi. Jeho otec v obleku mal položenú ruku na synových pleciach a syn v košeli s nejakou šatkou s uzlíkom okolo krku zvieral v ruke malú tašku ("diplomatku", ako som sa dozvedel). "Ako to myslíte, že celý svet?" spýtal som sa.

"Predstavte si, že sa ráno zobudíte a svet, ktorý ste poznali pätnásť rokov, už neexistuje. Pravidlá, hodnoty, možnosti - všetko iné. A nikto vám nedá návod, ako sa v tom novom svete zorientovať. Nepovedia vám to ani rodičia, aby vám vysvetlili nástrahy, či možnosti. Sami nevedeli, čo sa bude diať."

Keď prišiel môj vlak, nemohol som sa odtrhnúť. Rozprával o svojom detstve bez internetu, o tom, ako sa učil angličtinu pre samoukov, nemčinu z rozhlasu a ruština mu akosi šla sama do uší bez väčšej námahy. Ako neskôr cestoval do Anglicka na pozývací list a oni ho aj tak nepustili na návštevu rodiny. Cestoval po Európe len s mapou a odvahou. Hovoril o zmenách, ktoré zažil - od pádu komunizmu po digitálnu revolúciu. O strachu z neistoty, radosti z prvého mobilu, zmätku z prvého počítača, ktorý dostal do školy v deväťdesiatych rokoch. Poznal programovacie jazyky COBOL, FORTRAN... Niekedy som mal pocit, že potrebujem slovník a nie som na Slovensku.

"Pamätám si vôňu nových učebníc po novembri '89," povedal s nostalgiou v hlase. "Zrazu sme mohli čítať knihy, ktoré boli zakázané. Zrazu sme mohli cestovať. Ale zároveň sme stratili istoty, na ktoré sme boli zvyknutí."

Nechal som vlak odísť. A ešte jeden. A po ňom aj ďalší. Sedeli sme na tej stanici do večera a rozprávali sa o živote, o hodnotách, o tom, čo znamená byť človekom v rôznych epochách. Rozprával mi o zvuku vytáčaného internetu, o pocite slobody pri prvej skutočnej ceste na Západ, o tom, ako sa učil používať počítač vo veku devätnásť rokov.

"Viete, čo som si za tie roky uvedomil? Vy mladí máte často vnútorný pocit, že musíte zachrániť svet z pazúrov nejakej obludy."

"Vy ste ho nemali?" skočil som mu do reči.

"My sme si zase mysleli, že ho zmeníme a túžili sme ho prevrátiť, zatriasť ním, či urobiť do neho dieru," odpovedal s úsmevom.

"A podarilo sa?" spýtal som sa.

"Zabudnite. Nik na vás nečaká a nedá vám nič zadarmo, len preto, že to chcete. Moja generácia to odmietla a dnes viem, že sme boli oklamaní."

"Takže mladí by sa nemali snažiť meniť svet?"

"Svet netreba meniť, ten bol stvorený k dokonalosti už dávno. Meňte spoločnosť. Robte všetko tak dobre a od srdca, ako by to mala byť vaša posledná vec na tomto svete, ale nie preto, že to chcú druhí, ale pretože to chcete vy. Ale najdôležitejšie nie je to, čo vykonáte zajtra, ale to, čo spravíte teraz. Život sa nedeje v plánoch na budúcnosť. Deje sa práve teraz, v tomto okamihu. Svet nechajte svetom. Krúti sa a to musí stačiť."

Keď sa objavil jeho syn, uvedomil som si, že náš rozhovor sa končí. Čo sa to vlastne stalo? Prečo som nechal odísť všetky vlaky kvôli rozhovoru s cudzím človekom? Rozlúčili sme sa a vrátil som sa na odhlásený internát. Spoje už boli preč a vrátnik, ktorého som poznal roky, mi umožnil prenocovať v prázdnej budove.

Doma netušili, kde som, tak som rýchlo zavolal a vysvetlil, že ostávam ešte deň. V tichých chodbách, kde už nebol žiadny študentský ruch, som si v úplnom tichu uvedomoval všetko, čo som práve zažil. Tá noc mi zmenila pohľad na svet. Uvedomil som si, že okolo nás žijú ľudia s neuveriteľnými príbehmi, múdrosťou a skúsenosťami, ktoré si ani neviem predstaviť. A že možno namiesto toho, aby som sa ponáhľal do budúcnosti, by som sa mal zastaviť a počúvať.

Čo som si na tej stanici uvedomil?

Po tom rozhovore som celú noc nemohol spať. V hlave sa mi preháňali myšlienky o tom, čo som práve zažil. Stretol som človeka, ktorý mi za pár hodín ukázal viac o živote, ako som sa naučil za roky štúdia. Uvedomil som si, prečo sa o jeho generácii hovorí ako o toľko ospevovanej "zlatej".

Možno aj vy ste už počuli, ako sa o ľuďoch narodených v 70. a 80. rokoch hovorí ako o "zlatej generácii". Možno vás to otravuje, možno si myslíte, že je to len nostalgia alebo povýšenosť. Aj mňa to kedysi rozčuľovalo - každá generácia má predsa svoje výzvy a každá si myslí, že tá jej je nenahraditeľná, pamätná, nad ktorú nie je. Táto generácia však prešla naozaj zmenami, ktoré si ani nevieme predstaviť. Títo ľudia zvládli transformáciu, ktorá nemá v histórii obdobu - a to všetko bez terapeutov, koučov či online podporných skupín, ktoré máme dnes doslova všade.

Ten pedagóg mi ukázal, že nejde o to povedať, že sú lepší ako my. Ide o to pochopiť, prečo si zaslúžia náš rešpekt, že máme okolo seba ľudí, ktorí sú živými svedkami neuveriteľnej odvahy, adaptability a vytrvalosti. Presne to prežila generácia našich rodičov a starých rodičov. A nielen že to prežili - prosperovali v tom. Naučili sa nové technológie, adaptovali sa na nové spôsoby života a pritom si zachovali to najcennejšie zo svojej minulosti. Sú jedinečnými svedkami najväčšej technologickej revolúcie v histórii ľudstva. Zažili detstvo bez internetu a dospelosť v digitálnom veku.

Táto skúsenosť z nich robí výnimočné uzly medzi analógovým a digitálnym svetom. Sú poslednou generáciou, ktorá pozná život bez mobilných telefónov, internetu a sociálnych sietí. Zároveň sú prvou generáciou, ktorá tieto technológie plne adoptovala v produktívnom veku. Majú v sebe zakódovanú schopnosť fungovania v oboch svetoch - vedia si užiť ticho bez pípajúcich notifikácií, ale aj efektívne využiť digitálne nástroje. Rozprávať sa s nimi nie je len zdvorilosť. Je to príležitosť dotknúť sa histórie, pochopiť cestu, ktorú ľudstvo prešlo, a možno objaviť niečo o sebe samých.

Neponáhľajte sa na ten vlak. Niekedy tá najdôležitejšia cesta začína vtedy, keď sa rozhodnete zostať a počúvať. Nie vždy tá najcennejšia múdrosť prichádza z internetu, ale zo srdca človeka, ktorý má za sebou cestu plnú zmien, výziev a víťazstiev.

Text: Mário Jarolím Šturdík