Pondelek trinásteho

Pridané: 24.8.2017 23:34:07 Počet zobrazení: 1425

24 August 2017

Tento príbech sa stav polla skutočných udalostí, kéžby som nebola hlavnej úlohe... Sedím na železničnej stanici pri západe slnka a píšem túto šennú story z druhej strany listu vlastníctva za sprívodu naríkaňá žebrajúceho opčana náronnosnej „menšiny". Komu sa to ste čítať, nech si v tom nájde voláke ponaučení. A komu sa neste, nehaj tag.

Pondelek  trinásteho

Úvot

Pondelek ráno. Idem do roboty místo ósmej na šístu. Máme velice dóležitý audit s krajiny vychádzajúceho slnka, na kerý som sa svedomite pripravuvala poslenné dva týnne, teda idem z dobrým pocitom na duši, ešte ras šecko prekontroluem. De robím račej nepovím, boli by ze mňa asik sklamaní. Úsmev mi padov hneď za dverami, jako to uš býva, ces víkent sa šecko posralo, ništ neni tag jag som to stela, panikárim, hádžem vinu na šeckých dokola. Začínam hasiť, šecko dorábam. Jennu vec dávam potpisuvať pátim luďom tri rázy, furt sa volade pomýlim. Kolegyňa medzi rečú spomene, že poslenné dva týnne nemá do čoho pichnúť, hlasno vzdychám. Aš okolo jedenástej (o ósmej sa začalo audituvať- šecko malo byť na ósmu nachystané) sa vyhadzujem z roboty. Šecci sa prekvapivo klunní, tak hádžem starosti za hlavu. Hádam to nebude také černé jag som to o šístej videla. Keď v tom ma napanne, že by som mohla zavolať mójmu starému.

Jadro (literárne aj doslovne- to byte)

Prerábame byt a kým sa prerába rodina nám láskavo poskytla náhranné ubytuvání 20 kilometrov od Nitry (pre echt nitránčanov – na neprátelskom území, de sa mondokuje vác, než vypráva, de nitránčina je neznámy pojem). Starý sa čera tešev, že ho čaká konečne deň volna a bude sa na byte venuvať s kludom menežuváňú majstrov. Volám mu teda jag to ide, keť sa z druhej strany ozve polomŕtvy hlas „Ja som chorý, nemóžem ništ robiť". Zisťujem čo sa deje, ide to z neho jak z chlpatej deky, keť nakonéc, že ma črevné poťáže. Ná zme doma, hneť ma napalla tá peťlitrová bandaska burčáku, čo zestrelev, ale račej ništ nehovorím, ništ nehovorím. „Choť na byt skontroluvať tú vodu", chrčí do telefónu, (cez víkent sme totiš vytopili susedovi vécé) „ráno tam bov vodár, ale pre istotu". Reku pójdem, čo uš. Po robote sannem na autobuštek, dójdem do bytu, maestro ešte tam - merá, píli, šecko vyzerá na dobrej ceste, keď mi poví: „Potrebuem eletrikára, treba uzemniť vaňu, ináč to nemóžem zavreť, neska som to stev dokončiť". Picne ma, 5 hodín PM a on toto vysype nečakane. Po tortúre zháňaňá čísla na eletrikára sa mu dovolám a začnem mu vysvetluvať veci jag sa majú. „Ale ja nemám auto, nemám sa ta jag dostať". Fasa, ja vodičák sice mám, ale naposledy som keruvala ešte autoškole a avto má aj tak mój starý. No čo uš. „A zajtra móšte? Murár ste už zavreť vaňu." Murár z vaňú bude moseť dočkať, vidina sťahuváňá sa stráca ďálke. „Zajtra po robote možno". Získané informácije idem teda zreferuvať murárovi, na čo dostanem otpoveť: „Potrebuem vodára, treba spraviť otpat, ináč to nemóžem zavreť". Koho??? Neverím tomu, čo očujem! „Šak tu bov neska ráno!" oblíva ma pot, toto ňé. „No šak došov na peť minút a ušov"... dýcham zhlboka. „Keť čil zavolám vodárovi, nech zas dójde, znese ma ze sveta!" hovorím mu „Zavolajte mu vy." Murár nezahála, vytáča číslo, jag keť vytáčate klíšťa psovi z kožucha, nastavuje reproduktor. „Serus Igor, mám tu pani domácu, dám ti ju g telefónu", pchá mi telefón. Výras mojej tvári asi ťaško opísať, dobre čil se mňú vyjebabral. Tak sa tenkým pokorným hláskom zas pustím do vysvetluvaňá, na čo mi vodár zahučí do ucha: „ Šak som tam neska ráno bov! Henten chuj neví čo sťe!". F tej chvíli by som sa skovala pod paplón, telefón bov stále na reproduktor.
Kuknem na murára a ten uš hromží, s rukama od klébru mi ukazuje pasťáky. Začnem zahovárať čo to dá, len nech vodár nespomene ešte iné invektíva, kerými častuje bežne každého, to len prede mňú sa jako tag ovláda. Stihov mi povedať, že o pol sídmej móže najskór a chvalabohu mi padov z linky. Volako to do pol sídmej vydržím sama byte bez vody, eletriky, hajzla a místa na posadení. To uš sa murár balev, gu konfrontácii našťastí nedošlo. Murár odejde, idem sa kuknúť na tú vodu v hajzli gvóli kerej som vlasne došla. Zem mokrá, toto ada neni prauda. Tag ja blondína zestrojím pomocú plastovej flaše prípravek, ďaka kerému to aspoň kapká do kýblika a ňé susedovi na hlavu. Idem zebrať telefón, že si ten vynález otfotím, nastavím blesk a....telefón sa vypne. Hysáky, behám po byte jag splašená, jag sa mi vodár dovoláá, pomóóóóóóc! Šag ma pošle do teplých krajín. Mene biblie polla výroku „ de je vóla, tam je cesta" ten šrot naštartujem. Baterka ukazuje štyri percentá. Jag je to možné?! Šag som mala padesát keť som došla!!! Nastavím šecky možné šetriče a potichu ho položím vella seba, račej už ništ nebudem robiť, počkám na toho vodára. O hodinu telefón zvoní, došov vodár. Dvihnem, opýtam sa s kerej strany dójde, poví mi, že spredu a to bolo poslenné, čo som očula. Telefón skončev svoje poslání. Vďaka Bohu ujo bov na mňa láskavý, nenasrav sa ani keť musev ešte otočiť Obi gvóli našej špecjálnej vani a ešte ma aj zavézov na stanicu. „Dúfam, že ten chuj bude spokojný!" kričí mi ešte na rozlúčku. To uš bolo asi pol ósmej. Nevím presne lebo hodinky, keré mi sice furt meškajú, ale ňeska by stačili aj také som si výnimočne zabulla. Keť už mám ten mobil vybitý idem si kúpiť aspom časopis. Lenže u Anky časopisy nepredávajú a ani tej kavárni vella. Ani na celej stanici! Móže toto byť!? Dupem s lavú nožičkú od jedu do zeme a nadávam o stodvesto! Nevadí, do otchodu vlaku mi zestávajú „len" dve hodiny, doma o mne nič neveďá od obeda, mobil vypnutý, ale lúbim sa prechádzať, tak si idem kúpiť časopis do mlynov. Alebo si kúpim nabíjačku! A ešte aj časopis! Že ma to hneť nenapallo, šak ve vlakoch sa šade zástrčky, dokonca aj wifi. Dójdem do mlynov, prvé ma napallo Planeo: „Dobrý deň, potrebuem nabíjačku, ale ňé takú za dvaccať eury." Formulujem tú najdóležitejšú časť požádavky. Predavač: „Jasné, máme, za desať." JESSSS. Predavač:„ Teda...nevidím ju nide.. Mišo (volajme ho tag), de sa nabíjačky?! Mišo: „Predali sme poslennú." Predavač: Totok sa nám ešte nidy nestalo. Skúste vella v mobilovom." Nemali tu, budú mať vella, hovorím si ešte v kluďe, tak vykročím smelo daným smerom. Usmívajúcemu sa predavačovi predložím rovnakú požádavku: „Dobrý deň, potrebuem nabíjačku, ale ňé takú za dvaccať eury". Predavač: „No, móžem vám ponúknuť jedine kábel osve a zdroj osve, za dvaccať". Mosím sa zhlboka nadychuvať, chalan to spozoruje.. „alebo vám dám na nabíjačku, keť stete"..." Ňé, ďakujem, idem skúsiť další opchot". Vejdem do treťého opchodu s uš otrepanú vetú: „Dobrý deň, potrebuem nabíjačku, ale ňé takú za dvaccať eury." Otpoveť, kerú som uš ozaj mohla čakať: „ Je mi lúto, jedine osve za dvaccať". Poďakujem, otočím sa na pate a nasraná si idem kúpiť časopis. Dójdem na prízemí pred Tabak press, kerý jako ináč zavretý. Do ** tam !!! Vella stojaci zákazník zdíla mój názor. Otočím sa a od jedu uš rozhadzujem rukama sem a tam, keť mi panne do oka Telekom. To je ono! Chalanisko ma otchytí hneť s príchodu, zrejme si ma šimov ešte pret Tabak pressom a pýta sa čo potrebuem. „Dobrý deň, potrebuem nabíjačku, ale ňé takú za dvaccať eury" hovorím. „Ale samozrejme, máme za desať." Oči mi zasvítili jak žárovky na stromčeku a nasleduvala som ho v tranze jak zombí. Keď ma stopov: „Ale počkajte ma tu, nemóžete ísť se mňú do skladu" a usmíva sa. Už som ozaj za debila. Výde ze skladu a ruky prázdne: „Je mi lúto, šecky sa vypredané, myslev som, že ešte máme". Som pred kolapsom, ku*va, čo je toto za deň??!! Poďakujem sa a nasmerujem to do potravín, tam majú precca len časopisy. Po ceste som ešte zbadala Outú, ale tam bou hat ludí až po opchod z oríškama, vzdala som to vopret. V opchode ze zubnýma kefkáma som sa opýtala na čas, či vóbec stíham ten vlak. Aspom teta mi povedala, čo som stela očuť- mám ešte čas. V potravinách časopisy boli, napríklat záhratkár, fudbal, plejboj, zem a vek, forps, trendy bývání- keré som ozaj nemala chuť kukať po poobedí s majstráma a iné literárne lahuotky. Ja stem bulvár! To tu nenájdem jeden bulvárny plátek?! Toto mi nido neuverí! No FUCKT! Najračej by som zatrásla sama ze sebú za plecá. Srať na časopisy! Idem naspák na stanicu! A potom po ceste naspák to prišlo **ORINČ** - šésty opchod f poradí s týmtok zbožím. Paradoksne vella Tabak pressu. Tam ju mali, nabíjačku za desať evry. Žánne osve, normálne jak sa patrí, nabíjačka f kope s káblom. Mali ich aj vác, ne len poslennú. Veru som si ju kúpila a spokojná som vyrazila ge stanici. Na stanici šag zástrčku nenájdete bárskolko tam budete krúžiť jak sup. Ani nútri, ani venku.

Záver

Z očáma smutnýma jag mopslík si sannem bes časopisu, zato z nabíjačkú bez eletriky ven na lavičku. Tu sa dostávam g vete ze začátku jak sedím na železničnej stanici. Kukám neprítomne na Borinu a honnotím uplynulý deň. Ňeska ma čaká ešte jenna dóležitá vec. Nastúpiť na správny vlak idúci správnym smerom, keť už mám pondelek ten pátek trinásteho. Ňé že skončím Leopoldove, šag nevím nikomu zavolať s vybitého mobilu.
Nakolko mám ešte dosť času napanne ma, že totok by bolo dobré spísať či uš pre seba alebo pre budúce generácije. Začnem sa teda hrabať kabelke, že nájdem papír, keť sa mi ocitne ruke ňeska čerstvo vytlačený list vlasníctva, jag dobre, teším sa. Hladám pero- ani bohoví. Šag ho furt nosím ze sebú keby volačo! Zalovím mojej 4 megabajtovej pameti a napanne ma jag som ho ráno pret otchodom z domu vykladala, lebo mi vypadov ten stláčací gombík, šag som ho nigdy nepotrebuvala, hovorila som si. Zato nájdem orezávací nožík a meter, kývem z hlavú sama pre seba... Začnem sa obzerať po spoluseďácich venku koho by som mohla poprosiť o pero naždy. Nido mi nedošov vhonný. Náhodú sa budú sťeť pri tej príležitosti vyprávať aš do príchodu vlaku s mondokovským prízvukem o tom, že ani popršať neví na rajčiny a šlahne ma. Uchýlim sa teda g poslennej možnosti... ze šúchajúcima noháma a zvesenú hlavú sa doplazím k ťeťe, čo predáva lísky a žebrem o pero, slubujem velice, že aj zaplatím. Ťeta hovorí, že nemá, ale nakolko vidí moje zúfalstvo, daruje mi cerusku. Heuréka! Sannem naspák na lavičku, vyťahujem s kabele okrem orezávacého nožíka ešte malý viktorinoks, nech uš je to f štýle a strúham jag sa patrí. Púšťam sa do písaňá tochto príbehu...
Tutok tento príbech poctate končí. To, že ve vlaku nebola ani jenna zástrčka ma uš nesralo a ani neprekvapilo, písala som jag drak na papír až do cílovej destinácije.

Záver záveru

Tento príspevek by som stela venuvať šeckým Nitrančanom a Nitrančankám, kerí sa veďá zasmáť predošetkým na druhých, ale keť sem-tam dójde na to, aj na sebe. Mňe to sice f tých momentoch ftipné nebolo, ale stávajú sa aj horšé veci, jako keť ti rampa mlynoch bachne po prilbe, keť ideš na skútri (čo sa stalo kolegyni, kerá nemá do čoho dva týňňe pichnúť) alebo zablokuješ mlynoch výjast s parkoviska lebo si prekročev 3 hodiny či kolko. To bov super príspevek, strašne som sa smála !!!!

Vaša Gejša 

Diskusija

(0 komentárov)

Prihlásení

Táto stránka používa sušénky. Vác info