Jak som prevážala gitaru.

Pridav Pridané 25.10.2022 11:53:37 Počet zobrazení 4220

Predvánočný príbeh ze Švechatu, alebo jak som prevážala gitaru.

Jak som prevážala gitaru.

Ňevím či začať letiskom alebo čo bolo prettým.... a dám aj to čo bolo predtým, aby som vás uvélla do obrazu... Doholla som sa ze synom, že ho dójďem pred Vánocáma kuknúť na Fuerteventuru... Prebehli záklanné informácije čo a jako a kedy a medzi iným aj taká veta, že „ doňez mi gitaru“ já, že jasné. Doňesem. Po ňňi sa mi rozležalo hlave, že gitara je opacha. Príťaš...koňečne som sťela cestuvať jag dáma elegantom kabáte, čižmách a na vysokom opatku, šag ženy veďá...

Volám synovi, že soráč, ňebuem brať gitaru, lebo budem mať kufer jako príručnú batožinu a kabelečku na pleci. No, po výmene názorov o tom, jaká je gitara dóležitá vec som kapituluvala. Nastalo študuvání podmínek leťeckej společnosti o preprave gitary. Špecjálnej batožine boli kočíky, golfové palice, lyže, šelijaká športová výbava. Gitara ňiďe. Potom zme našli vetu: "...hudobné nástroje, ktoré nepresahujú dĺžku gitary môžu byť prepravované ako príručná batožina." Vraj makkom puzdre... hm, čiže aj gitara. Som sa hlboko zamyslela, že šag já už jennu príručnú batožinu mám. Móžem mať dve? Riskla som. Tak som dokúpila ďalšú batožinu, lebo syn mi povedav, že gitara sa dá rozebrať na dva kúsky a vepchať do krabici a násleňňe do brucha létalla. Na nákupoch Bille som zbadala velice fajinskú krabic od nelúpaných arašidóv velkú skoro meter x 60 x 40, tak som si hu odvlékla domov a ďakuvala za oréšky. Zehnala som vela bublinkových fólijí na obalení. 

Večer pred cestu som nadžgala dole do krabici fólije, gitaru som obalila, krk som obalila, nachňápala som tam ešte kožušinovú vestičku, čo si u nás zabulla synova frajerka, a sáček z Mikulášom od babky. Krabicu som zabezpečila ňenormálne. Kilometre lepácej pásky, fólija zvenka, znútra, šade. Plus špagát kolo krabici. Leťelo mi to ráno o sédmej. Rátala som. Tag mi vyšlo, aby som tam bola o pátej. Suset dobrá duša mi slúbev, že ma zaveze... 

Drichmať som neišla, lebo já nevím stať noci o treťéj a tváriť sa, že je šecko porádku. Ráno o pól štvrtéj som stála na čérnej ulici. Ňiďe nido. Aňi sused. Len tašky, krabija a já. Dočkala som 5 minút, potom som zavolala spácim luďom, s kerých jeden ma mav odvésť, že haló já tu stojím rozumíš? Pilot na mňa čakať ňebue. Hm, sused si nedav buďík... šak nech, dočkala som. Došóv, a išli zme. Pár minút pret pol šéstu ma vykoťev pret Švechatom. Leťela som ze šelikaďál, ale ze Švechatu ešte ňé. Fúúúúj, kukám... tri terminály. Na mojej letenke ňebolo, že s kerého idem. Tak som behla do jennotky. Tam tabula. Let ten a ten, Fuerteventura T3 a voláké C. Stačilo mi. Vypálila som ottál, pokál sa dá vypáliť s kufrom, velkú krabicu a hatyžákom na jennom pleci (oďev dámy mosev icť bokom: lyžárska vetróvka, vyťahané galoty, bagandže). Možno tam boli vozíky. Já ňevím. Ná čo. Já som si to vlékla sama. No, došla som do tej Té trojky a pred mojima očáma sa mi zjavev obras skazy, totálna apokalypsa. Čistý sellák na letisku som bola, a bola som v úplnej riťi. Ňé pár čekinóv, stovky čekinóv, milijóny čekinóv, točila sa mi hlava, ale skurveňe moc) a plus voláke bankomaťíky meter čo meter od seba – čiže nová planéta. 

Pred každým stáli luďá a volačo tam pchali núťer a bankomatíky im volačo dávali. Já som vóbec neveďela, čo to robááááá!! Já som si myslela, že já ňemosím robiť ništ, keď som si urobila eletronický čekin. Na tej tabuli k mójmu letu bolo voláke číslo, čo mohlo označuvať mój čekin, ale to číslo bolo peťmísne a šak zas čekin z peťmísnym číslom tam nemohov byť, aj keď ich bolo nakazeňe moc. Tak som si to nešímala. Dobre, dobre, já vím, že som mala pátrať po tom mojom, ale panika nútri už robila svoje, začala som sa poťiť, špagát ma nakazene rezav, hatyžák sa mi šmýkav. Išla som ňekukajúc okolí rovno, potom som išla doprava, potom som zastala. Potom malý polkrok dolava... Kukala som na chlapíka, že či sa opytam. Hm, ale ňé, šag som Trogárka, já sa buem vypytuvať? Išla som zasek rovno, potom doprava a som hrdo nasleduvala spomínané písmeno „Cé“). Potom som zbadala osamoťeného úraňňíka, tak som sa k nemu dosúkala, jak taka chuďera z brigády s kufrom, krabicu a hatyžákom. Určiťe som smrďela pot sa mi rynuv s čela. Na ksichťe sa mi zjavilo volačo, čo malo vypatať jag úsmev a keť som viďela, že ňeušov, podarilo sa. Ešte mám voláky šarm kurva! Som sa opýtala, že kaďe na Fuerteventuru. (basa sprostá, mala som sa opýtať, že ďe p!či je mój čekin). On že - jaká společnost? Já som sa vystrela jag Helena Růžičkova, keď išla plaťiť ňemecku zlatom za počítač. A hovorím – Eurowings. Došla geniálna odpoveť: Nasledujťe „C“. Kukám naňho, hlave som mala čísla, velkú aj malú násobilku, odmocňiny, vybrané slová, ale že echt vybrané, a to sa mi zmíšavalo z opsahom toho, čo šecko vlečem taškách. Ale šag mohóv mi povedať, že halooooo paňi.... krabica. No ništ, tak som sleduvala „C“. On je doma, ví. Sledujem Cé dlhé kilometre... Hore, nabok, šelikaďe. Šaďe bolo Cé. Až som došla do tej zóny, ďe šacujú luďí. Boli tam také turnikety či čo, pleksisklové dverká s panelom na priložení leťenky, ale šecci mali volné ruky, maksimálne jennu opsadenú. Zrazu ma zbadav taký pandžabík a kričí na mňa, že halooooo madam, s tym boxom tam nemóžeš icť! No, ja som sa zatvárila tag jak asi ňigdy živote ňé. Úplný ale úplný tupolev, na ksichte prázny výraz, v očách zhaslo, ňevím, či mi aj slina nekapla od huby. On pochopev, že já som asi ňeňi hlave porátku a dlho dlho na mňa kukav bes slov, potom rezignuvaňe kývov rukou, jakože "čo ty debil", tak som mu iba zakričala, že: Čo potrebujem, aby som sa dostala hentam? A hlavu mi trhá k místu prede mňu. A on, že šak LETENKU. Ďalšé čísla hlave mi vymyli modzek. Kukav na mňa somár, jak sa snažim s dvoma plnýma rukáma priložiť leťenku na skener. To sa neda opísať. Ale ja som sa tam voláko vchňápala, a celá. Z buchotom a hrmotom, ale bola som nútri. 

Ten, čo stáv pri páse sa tak čuňňe na mňa kukav, aj sa usmívav, už ňevím, prestala som rozlišuvať mimiku. Šecko som to natrepala na pás. Ruksak, kartónovú krabicu zabalenú bublinkách, kufer, vetrovku, už som si tam sťela lahnúť aj já, lebo som začínala tušiť strašný prúser. No ništ, pustili ma do zóny, s kerej ňeňi návratu. Moje kroky oťažívali každým metrom jak som sa zďaluvala, lebo som vedela, že som volačo totálňe posrala. Nasleduvala ďalšá strašňe dlhá cesta, lebo „C“ malo ňevím či 80 gejtov, alebo kolko. Na tabuli sa zjavilo, že já mám 37. Tak som sa tam dovlékla, upoťená, smrallavá, kupila som si vodu. Bolo 6 hodín. Štípali ma oči, pila som vodu a čím ďál, tým vác som si uvedomuvala strašnú chybu: TÁ KRABICA BOLA FURT VELLA MŇA. Už som veďela, že ma s ňu do létalla nepusťá. 10 minút som tupo seďela, snažila som sa tváriť nonšalantne, že mňa sa to ňetýká, lenže to sa moc s krabicu s nápisom NELÚPANE ARAŠIDY ňedá. Krv mi divoko pumpuvala, žily sa mi nadúvali. Rozmyšlala som, ČO MÁM ROBIŤ, či čakať až kým pójdem do létalla a ottál ma potupňe vyrazá štýle že haló, ty chňava, kam ideš s tú krabicu, kerá mala byť dávno bruchu letalla? Potom si ale vyprávám, že keď ma pusťev tajtrllík ces šacuvání, tak ma možno aj pusťá do létalla. Čil som si prectavila, jak kráčam po úzkej létallovej uličke, pret sebu kartón, potom já, za mňu kufer a do toho otrískavam hlavy spolucestujúcich hatyžákom... No, rozholla som sa. Odhollane som hrdo stala jak Sofija Loren čase najvaččéj slávy a otkráčala som dóstojne na ollahlé místo. Dožví či ma volado pozoruvav? Mosela som vypadať fantasticky. Pri bráne 40 ňebov ňido. Som si tam salla aj z moju batožinu, vyťáhla som klúče od bytu a začala som systematicky demoluvať krabicu, špagát, fólije, kartón, drápaňí, a tí zvuky !!! Predavačka z butiku aj kukla, že čo to tam je. Ňevadí. Vyrvala som kožušinovú vestičku, sáček z Mikulášom, gitaru, maké puzdro. Vestičku a Mikuláša som yebla do kufra, gitaru zlomenú ve "dvě púlky" som drbla do puzdra. Kufer, ruksak, šecko som to tam nehala a velice ňenápaňňe som s krabicu, velkú jak krava, otkráčala na opustený hajzel. Tam som šecky bublinkové folije nadžgala do smeťáka, kerom tým pádom ňeostalo místo aňi na jeden mokrý kapesník, po krabici som poskákala a zasunula som hu pod umyvallo. Furt som podvedome čakala, kedy dójdu pre mňa, že čo tam pripravujem, jaký útok s krabicu. Vynorila som sa z hajzla bez krabici. Dokráčala som ge svojej bráne číslo 37 jak uplňe iná osoba. Poznávacé znameňí – krabica zmizlo. Na pleci som mala yebnutú gitaru, hatyžák a JENNEJ RUKE kufer. Normálne som tak napochoduvala do létalla, nido ništ.

Tak to mohlo byť od začátku, keby som nerobila vylomeniny, že sa ňemóže brať gitara jak príručná batožina. Tento príbech ňemá žánnu pointu, neplyňe z ňeho žánne ponaučeňí, to bov príbeh len tak. Alebo žeby precca? Jennoducho, keď bueťe prevážať gitaru, tak si hu normálňe hocťe cez pleco a smelo icte napredek! 

 

Zuzana Ponecová

 

Foto: Wikipedia

 

 

Anketa

Lúbi sa Ti naša stránka?

Prihlásení

Zabunnuté heslo

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti
Naša webová stránka ukladá údaje na vašom zariadení (súbory cookie a úložiská prehliadača) na identifikáciu vašej relácie a dosiahnutie základnej funkčnosti platformy, zážitku z prehliadania a zabezpečenia.
Môžeme ukladať údaje na vašom zariadení (súbory cookie a úložiská prehliadača), aby sme mohli poskytovať doplnkové funkcie, ktoré zlepšujú váš zážitok z prehliadania, ukladať niektoré z vašich preferencií bez toho, aby ste mali používateľský účet alebo bez prihlásenia, používať skripty a/alebo zdroje tretích strán, widgety atď.
Používanie analytických nástrojov nám umožňuje lepšie porozumieť potrebám našich návštevníkov a tomu, ako používajú našu stránku. Môžeme použiť nástroje prvej alebo tretej strany na sledovanie alebo zaznamenávanie vášho prehliadania našej webovej stránky, na analýzu nástrojov alebo komponentov, s ktorými ste interagovali alebo ste ich používali, zaznamenávanie udalostí konverzií a podobne.
Môžeme používať súbory cookie a nástroje tretích strán na zlepšenie ponuky produktov a/alebo služieb našej alebo našich partnerov, jej relevantnosti pre vás na základe produktov alebo stránok, ktoré ste navštívili na tejto webovej stránke alebo na iných webových stránkach.
Táto stránka je chránená programom reCAPTCHA a spoločnosťou Google. Platia Pravidlá ochrany osobných údajov a Zmluvné podmienky.

Prihlásení

Zabunnuté heslo

Produkt bol vložený do košíku
Ešte stem labzuvať Objennať